Nepamätám si ročník výstupu (okolo 2000), ale bolo vtedy dosť snehu, aj keď už bol marec a mal som chuť na trochu dlhšiu ski-alp túru, tak som sa rozhodol, že si výstup na Kráľovu Hoľu, v rámci x-tého stretnutia starej partie z klubu a výšky, osladím dvojdňovým pochodom z Čertovice. Nachodené som tej zimy veľa nemal, kondička biedna, ale spoliehal som sa, že telo si pamätá predošlé bujačiny.
V piatok ráno ma Mišo vezie z Batizoviec na Čertovicu, sme hodinku-dve pozadu s mojim časovým plánom na štart šlapania, ale veď čo, počasie je parádne a keď nejde o život, ide o … V aute v duchu ešte raz preberám plán: dnes, ak všetko pôjde dobre, do večera dôjdem na Andrejcovú (útulňa), cca 10 hodín šliapania, v najhoršom po zotmení s čelovkou, tam parádny suchý a teplý bivak a potom som za pol dňa na Kráľovke. A keby nevidalo, tak sa nejako zariadim. Mám mapu. Takú biednu, 1:50 000, ale na vtedajšie pomery super. Vtedy ešte neboli GPS-ka a často sa stávalo, že si len matne tušil, kde práve si. To ma však nijako nevyrušovalo v mojom pláne užiť si, dať si do tela, ale hlavne divočina, vypadnúť z civilizovaného sveta, nikde nikto, len ty a príroda. Jedla mám tak akurát, jedna sáčková polievka na bivak, čaj, šumienky, nejaké tatranky, pár cukríkov, malá čokoládka a hlavne, základná zložka, 40 deka oravskej slaniny. S tým prežijem všetko. Je vákuovo balená, z Billy. Stan neberiem, len spacák a ždiarak, varič, ešus, náhradné tričko, slipy a ponožky, termosku, vodu, nôž, lekárničku, cigarety, malú fľašku rumu … Aj tak je ruksak strááášne ťažký. Kde sú tie časy, keď som k tomu všetkému mal aj lezecké vybavenie, lano, kopu železa (skoby, cepíny). Starnem.
Mišo ma vyklápa na Čertovici v ešte čerstvom chladnom rannom vzduchu, na nič načakám, nalepujem na lyže tulenie pásy, prácne sa súkam do skialp lyžiarok, ešte posledná cigaretka a už len hurá na hrebeň smer Kráľova Hoľa. Na tabuli píšu nejaké šialené počty hodín k vysielaču na Kráľovke, nečítam, nevnímam, už chcem vyraziť. S Mišom dohadujem nejaké telefonické relácie, ale už to ledva registrujem. V žalúdku známe chvenie ako vždy tesne pred dlhšou túrou, už nech som na ceste. Čau, vidíme sa zajtra na Kráľovke.
Prvé stovky metrov sú parádne, vyšliapaná stopa, pevný tvrdý sneh. Dychčím, včerajšie večerné debaty a popíjanie s Mišom musím dostať z tela, ale ide to. Ruksak sa už statočne zarezáva do ramien, ale to je tak vždy. Nič s tým nenarobíš. Po ťažšej túre si myslíš, že si ramená zvykli, ale prd. Na ďalšej túre po pár týždňoch si na tom rovnako. Len už presne vieš, ako to bolí a kašleš na to.
Po krátkej dobe, možno pár kilometroch, stopy končia, ale sneh stále drží. Pomaly sa vyvetrávam z civilizácie, naplno vnímam les okolo mňa, slnko predierajúce sa cez stromy, mráz a všetko, cítim sa super. Pre toto som tu. Zastavujem, len aby som nabral dych a makám ďalej. Žiadne výrazné stúpania, alebo klesania, chvíľku hode, chvíľku dole, len sa stále viac predieram pomedzi popadané stromy, nedávno bola riadna víchrica. Už je mi jasné, prečo všetky stopy skončili kúsok za Čertovicou. Nevadí, idem ďalej, len občas správny smer nachádzam intuitívne. Značku a chodník niekedy nevidím povážlivo dlho, ale netrápim sa tým, kým svieti slnko, smer viem.
Lenže to slnko je problém. Sneh je čoraz mäkší, mokrejší a hlbší. Aj keď som skoro stále ešte v lese, teplota citeľne stúpa. Sneh už je jarný, hrubozrnný, pokrytý ihličím a popadanými konárikmi a konármi. Zväčša sa borím len tak do výšky lyžiarok, občas sa prepadnem po kolená, ale dá sa. Keď miestami vyjdem na chvíľu z lesa, borím sa po stehná a to šlapem na lyžiach! Strašná makačka. Sracie povinnosti vybavujem pre istotu bez vyzúvania lyží. Aj dúšok čaju z termosky a cigaretku.
Plán bol, že útulňu Ramža stihnem okolo obeda a dám si tam trochu oddych. Len som tú útulňu vôbec nenašiel, minul, neviem. Predieram sa hlbokým snehom, nadávam, bojujem, som kompletne prepotený, čo u mňa nie je zvykom. K tomu pravidelné sprchy z roztápajúceho sa snehu na stromoch. Stačí malý poryv vetra a schytávam to naplno. Ale nič sa nedeje, skoro všetko oblečenie mám v batohu, idem úplne naľahko, je teplo. Len sa už konečne vyhrabať z toho mokrého a ťažkého snehu, nad úrovňou stromov to bude omnoho lepšie, tam sa aj poriadne najem. Už mi blikajú baterky. Som v nejakom šlapacom tranze, registrujem bolesti ramien, chrbta, odretých nôh z lyžiariek, celého tela, ale vytrvalo šlapem za vidinou tvrdšieho snehu nad úrovňou lesa v kosodrevine.
Už nesledujem čas, viem, že idem pomaly a je mi jasné, že dnes útulňu Andrejcovú nedám, ale netrápim sa tým, nejako bude. Vykúpenie prichádza nad úrovňou lesa na kopci Homôľka. Už som nad lesom v kosodrevine, ale tá je celá pod snehom, paráda. Sneh tvrdý, vyfúkaný, oblečenie na mne postupne schne. Musím vyťahovať slnečné okuliare, slnko, aj keď už povážlivo nízko, bije do očí. Idem sa najesť. Dobrú prerastenú slaninku a kýbel čaju.
Prerezávam igelit na vákuovo balenej slanine a ovanie ma smrad, riadny smrad. A hneď ma ovanie aj zlý pocit. Slanina nie je poživateľná snáď ani pre vlkov, letí zúrivým oblúkom ďaleko, preďaleko. A som v prdeli. Stoicky, zádumčivo, hryzkám tatranku, veľmi dôkladne cmúľam bonpari a varím čaj, rozmýšľam. Počujem silné dychčanie, blíži sa ku mne mladý atlét, v mojich stopách (!), v moderných lesklých obtiahnutých dupačkách (overale). Batoh má rovnako veľký ako ja, aj s karimatkou, zrejme máme rovnaké túr-plány. Len iné naladenie.
„Čau, kámo. Dík za parádnou stopu!“
„Aha? Čau.“
A už som viac nestihol. Fičal ďalej. Na nohách nejaké mini lyžiarky, sranda lyže, niečo medzi bežkami a skialpami, krikľavá čelenka, dupačky, super bríle, no na posratie. A kúsok českej klobásky by nebolo? Tak Prd. Uži si ten svoj závod sám so sebou. Nasej si, cipe.
Chlipkám čaj, pofajčievam. Zbytok čaju lejem do termosky a zvažujem. Bez jedla to bude o hubu. Ale skúsim. Varič natvrdo chladím v snehu, balím a idem ďalej. Nejako prežijem, už som mal aj hladnejšie chvíle. Bolo to vždy vo vyšších kopcoch, ale na zostupe. No veď uvidíme. Nejako bude.
Po celkom výdatnom stúpaní idem svižne po hôľnom hrebeni, mierne klesajúcom, valím v parádnom tvrdom firne slušné vzdialenosti. Občas zase v lese, ale frajírek predo mnou mi nechal zadarmo slušnú stopu. V jednom prudšom klesaní viem ako indiánsky stopár perfektne zrekonštruovať trable frajírka na jeho bambusových lyžiach: chcel urobiť veľký pluhový oblúk, nezvládol to, tak sa radšej hodil do snehu, lebo by ináč napálil do stromu. Prácne sa zošuchol asi 3 metre a podarilo sa mu otočiť lyže pod seba, hurá. Mám pevné ťažké kovové lyže, celkom slušné skúsenosti s lyžovaním v takom bordeli, tak frajírkove serpentínkovanie zvládam pomerne priamou líniou, ale netrvá to dlho. Zas treba stúpať a už pociťujem kalorický deficit, dochádza mi šťava. Čumím do mapy, počítam koľko hodín/minút svetla ešte mám, rozhodujem sa. Do sedla Priehyba ešte cca hodina, aj svetla už len hodina. Idem ďalej, nemám veľmi na výber, tu aj tak nemám ako ujsť z hrebeňa, keby bolo zle, všetky doliny sú šialene dlhé a divoké. Tak makám, rýchlo sa zas dostávam do šlapacieho „tranzu“, ide to. Chvíľku hore, chvíľku dole. Chvíľku hore a zrazu dosť strmo dole, to už tuším, že sa blížim k sedlu, kde chcem prespať. Bolesti fuč, únava fuč, rýchlo tam.
Fantastický pocit, zhadzujem batoh, vyzúvam lyže aj skelety z lyžiariek, v papučkách cupitám k lavičke v sedle Priehyba. Silné, oslobodzujúce uvoľnenie tela aj hlavy. Veľké uspokojenie. Je tu stôl, lavička, strieška nad tým a smerové tabuľky. Super miesto na bivak. Na poslednú chvíľu, za pár minút bude tma, slnko už zapadlo.
Bagrujem „čistý“ sneh na polievku, štartujem varič, hltavo dopíjam zvyšky čaju, čo som si varil hore. Zaslúžená cigaretka. Balada, takto to chodí na dlhších túrach a takto je to ok. Som veľmi unavený a veľmi spokojný a nirvána.
Voda na variči za pár minút vrie, dávam do nej všetko, čo mi ešte ostalo. Práškovú hubovú polievku, rozmrvenú tatranku, tri kolieska hroznového cukru, vrecúško čaju, čokoládku, ihličie z konca konárov, šumienku. Tá vôňa! Ešus chladím v snehu, už mi tečú sliny, ale mám pevné odhodlanie – zjem len polovicu, zvyšok ostáva na ráno.
Hltavo zožeriem polovicu polievky, otrasná chuť, tá šumienka to úplne pokazila (je to kyslé!), ale vôbec ma to netrápi. Zvyšok ľútostivo prelievam do termosky. Musím si to proste nechať na ráno. A hneď čaj, v tom neumytom ešuse, hlt rumu a cigaretka, nech sa necítim taký hladný.
Sedím pod prístreškom, začína byť kosa, tak obliekam na seba všetko suché, čo mám, okolo bedier ovíjam spacák a je mi fajn. Strašne fajn. Pomaly ma zmáha únava, ale ešte musím vybaviť telefonáty. Mám silnú Nokiu NMT (450 MHz pre znalcov, má silný dosah pre veľkú vlnovú dĺžku), upokojujem manželku, že je všetko ok a pozdravujem decká, Mišovi hlásim polohu. Krátke civilizačné narušenie prírodnej pohody, ale je to dobré, mať kontakt. Vedľa lavičky je celkom slušné rovné miesto na karimatku, súkam sa do spacáku tak, ako som oblečený, papučky a vetrovku pod hlavu a o chvíľu som mŕtvy. Na pár hodín.
V noci ma budí vietor a dážď, prišiel monzún. Chvatne vyťahujem ždiarák (ždiarsky vak, zmestí sa doňho aj spacák, ale prvotne je určený na núdzové bivakovanie bez neho, je nepremokavý a tým pádom aj nepriedušný) a presúvam sa na stôl pod strieškou. Pod stôl schovávam ruksak, lyžiarky, varič a všetko. Ale je to zbytočné, vietor ženie dážď šikmo až vodorovne, za chvíľu je všetko mokré. Sakra.
Večerná pohodička je fuč, ležiac na úzkom stole sa snažím natočiť tak, aby mi nepršalo do malého otvoru na tvár v ždiaraku a neodvažujem sa pozrieť na hodinky. Aby som si nekazil náladu počtom hodín do rána v tomto monzúne. Viem, že do rána budem mať všetko mokré, minimálne vlhké, ždiarak vôbec nedýcha (takže vlhnem aj zvnútra), tak si prácne obliekam goretexovú vetrovku, nech mám ráno v suchu ramená, brucho a chrbát. Som ukrutne hladný, vychlípem zvyšok odpornej šumienkovej polievky, bez ohľadu na zajtrajšie hladové trápenie. A snažím sa ešte trochu pospať/driemať, ráno bude kruté.
Keď už mám pocit, že musí každú chvíľu začať svitať, pozriem na hodinky. Štyri, ešte len štyri! No nič, vydržať. Registrujem, že sa dážď zmenil na sneh, alebo skôr na zmrznuté neviem čo, na ždiaraku to šuští, bubnuje, keď zapnem čelovku, vidím v kuželi svetla lietať biely sajrajt.
Začína svitať, musím čúrať, tak veľmi neochotne opúšťam teplý, vlhký, zaprdený kokon. A potom už nemám chuť sa do toho znovu celý nasúkavať, len tak do pol tela a štartujem varič. Ešus skoro nemusím napĺňať snehom, je skoro plný nafúkaným bielym bordelom. Ostal mi ešte jeden sáčok čaju, po vylúhovaní v ešuse ho cucám ako pochúťku, až sa mi rozpadne v ústach. Prskám, vypľúvam, niečo aj prehltnem. Už nič iné na jedenie nemám. Posratá Billa!
Začína ma slušne klepať od zimy, musím sa zbaliť a vyraziť. Obúvanie zmrznutých skeletov je radosť, najrpv to skúšam po sediačky, tlačím, vzdychám, nič. Potom po stojačky, tlačím a tlačím, keby malo čo, tak mi ujde. Konečne čľup, jedna noha je tam. Ešte druhú, rovnaké trápenie. Soudruzi z prehnitého západu by to už mohli vymyslieť nejako inak, to obúvanie! Balím spacie vybavenie, všetko je vlhké, či skôr mokré. Poriadne to pridá na váhe, kuva, ale čo už. Skontrolujem tulenie pásy, zapínam lyže a poďme na to.
Rozhýbať telo a rozprúdiť krv v nohách je bolestivé a prekvapivo zdĺhavé. Dychčím, smrkám, kašlem, nadávam, ale len v duchu, rozprávaním by som míňal energiu. Mám hneď zrána pred sebou solídny stupák, Heľpiansky vrch. Čím som vyššie, fúka silnejšie, stále sneží ostrý krupicový bodavý bordel a škŕka mi bolestivo v bruchu, ale zatiaľ to ide. Na vrchole takmer nič nevidím, čistý snehový monzún a biela tma, vetrisko, rýchlo preč. Vlhká vonkajšia vrstva oblečenia sa mení na pokrčený lámajúci sa zamrznutý plech, oči mám plné bodavých ihličiek a ledva vidím, musím sa dostať do závetria a vyhrabať z batohu okuliare. A náhradné rukavice, prsty si už vôbec necítim. Po dlhšom rovnom úseku začína hrebeň mierne klesať, pomerne rýchlo napredujem, ale stále sa nemám kam skovať, len zafúkaná kosovka a sem-tam malý stromček obalený hrubou vrstvou snehu a ľadu. Tak makám. Ako stroj, zle namazaný, vŕzgajúci a fučiaci, ale idúci.
Neviem presne, kde som, na kontrolovanie mapy nie sú podmienky, vietor by ju roztrhal, ale niekde podo mnou by mala byť útulňa Andrejcová, odhadujem. Šlapem už vyše dvoch hodín, tak času by to odpovedalo. Po chvíli schádzam z kosovky do lesa a yes, tabuľa s odbočkou k útulni. Opriem sa o strom, oddychujem, popíjam zvyšky ranného čajíku, zapálim si cigaretku a dumám. Nikde žiadna stopa, ani náznak, že by tu niekto bol. Ak vychladnem a stuhnem, nebudem mať energiu to znovu prácne rozchodiť, idem ďalej, kašlem na útulňu. Na vrchol kopca Andrejcová zas dostávam slušne do tela, ale väčšinou v lese, dá sa, vietor nie je taký otravný. Len moje tempo povážlivo klesá.
Ani neregistrujem, kedy som minul vrchol kopca Andrejcová, cesta ide traverzom popod neho. Dlhé úseky idem len mierne do kopca, alebo z kopca, ubieha to. Stále fúka a sneží, ale už nie tak blbo, ako ráno. Proste lieta sneh. Po čase zase výživný stupáčik, na Bartkovú. Mám stále častejšie a dlhšie prestávky, už zas nad lesom, ani veľmi nefučím, len to proste nejde, som totálne bez energie. S riadnym sebazaprením traverzujem okolo vrcholu Bartkovej, ale už sa ledva vlečiem. Pod vrcholom Orlovej mi úplne dochádza šťava, líham si na svah do snehu, nehýbem sa. A ani spočiatku nerozmýšľam, nemám na to energiu, len registrujem, ako okolo mňa poletujú vločky snehu, je príjemné vôbec sa nehýbať a vegetovať. Napodiv mi ani nie je zima a nič ma nebolí. Chvíľku, neviem akú dlhú. Dochádza mi, že takto si pečené prasiatko večer v Telgárte neužijem. Prácne sa staviam na nohy, hľadám kde by som sa trochu skryl pred vetrom. Sto metrov odo mňa napravo trčí zo snehu vaľká skala, pod ňou pekný závej s miestom na úkryt, idem tam. Vyťahujem mobil, volám Mišovi. Už sú na Kráľovke, chystajú guláš. Popisujem moju situáciu a Mišo hneď nachádza riešenie. Dvaja Češi idú mojim smerom, pribaľuje im klobásu, chlieb a minerálku, len vydrž. Držím, som v závetrí, pofajčievam, čakám, pohodička. Na tele, aj na duši. Vyzeralo tozle, ale teraz som spokojný. Čakám možno aj hodinu, neviem, ale český bratia sa po čase rútia okolo mňa, vysmiaty, plný energie, ale hlavne s klobásou a vodou!
Pomaličky žujem super klobásku, lepšiu som v živote nejedol a už ani nebudem. Mišo, obrovská vďaka! Zapíjam ju ľadovou minerálkou a jogínsky cítim, ako mi v žilách zas prúdi náznak energie. Stále viac. A už ma zas bolia odreté nohy, ramená, super. Uvedomujem si, aké je to šibnuté mať radosť z toľkej bolesti, ako by som bol masochista, čo nie som. Len som bol v blbej situácii.
Samozrejme som úplne stuhol a vychladol, takže po nasýtení je rozchodenie úplné peklo. Ako blázon sa snažím ísť svižne, ale dychčím, skučím, nejde to tak rýchlo, všetko strašne bolí. Tak kľud, starý vlk, nájdi si tempo. Po prvom vydýchaní, omdlievaní, hviezdičkami pred očami, si srdce našlo svoje miesto, kam patrí, aj rytmus, prekvapivo rýchlo sa aj nekontrolovateľné dychčanie upravuje do pravidelného rytmu v súlade s pohybmi nôh a rúk, paráda. Čo bolo, bolo, terazky mažem na Kráľovku. Záplava endorfínov, radosti a neviem čoho všetkého, idem ako hodinky. Orlovú aj ďalší kopec pred Kráľovkou proste prechádzam v krásnom svižnom tempe, samozrejme stále silno fúka a sneží, ale vôbec ma to nevzrušuje, tak to predsa na Kráľovej holi býva skoro vždy, nie?
Neviem, koľko som od klobásky šliapal po vrchol Kráľovky, mne to pripadalo ako chvíľka. Hodinu? Dve?
Som hore, zvítanie, otázky a guláááááš. A čaj a pivo a frndžalica, či čo to tam východniarsky kamaráti nosia (bolí z nej hlava). A spev a príjemný útlm, ale len na chvíľku, lebo už ideme dolu do Šumiaca. A potom do Telgártu na pečené prasiatko a parádnu domácu muziku, ale to už je o inom. Ten ročník bol výborný, ako vlastne všetky. Len tá Billa …
Palo Vavro
foto Mišo Gašper a Palo Vavro